Březen 2011

krásne príbehy

26. března 2011 v 19:32 | Gabriella |  Básne a výroky
1.
Toto sa píše v hebrejskom Talmude, knihe, kde sa uchovali všetky príslovia a kázne rabínov z pradávnych čas:
Je napísané: "Daj si veľký pozor, aby si nerozplakal ženu, lebo Boh počíta jej slzy.
Žena pochádza z mužovho rebra. Nie z jeho chodidla, aby sa po nej chodilo.
Nie z jeho hlavy, aby bola dokonalejšia, ale z boku, aby bola rovnaká.
Spod ramena, aby bola chránená a blízko srdca, aby bola milovaná."

2.
Kedysi dávno existoval krásny, malý ostrov. Na tomto ostrove mali svoj domov všetky ľudské city: Býval tu Humor a Dobrá Nálada, Smútok i Osamelosť, Šťastie aj Poznanie a celé to množstvo iných citov. A samozrejme, že tam žila aj Láska.
Jedného dňa prekvapila city správa, že ostrov sa potápa. Všetci si rýchlo pripravili lode, aby mohli ostrov včas opustiť. Len Láska čakala do poslednej chvíle, pretože svoj ostrov veľmi milovala.
Krátko predtým, ako sa ostrov potopil, prosila ostatných, aby jej pomohli: "Bohatstvo, mohlo by si ma zobrať so sebou?", opýtala sa Bohatstva, práve keď sa chystalo vo svojej luxusnej lodi opustiť ostrov.
"Nie, nemôžem. Mám na svojej lodi veľa zlata, striebra a drahých kameňov. Nemám tu už pre teba miesto." Nuž sa Láska opýtala Hrdosti, ktorá plávala okolo na nádhernej lodi. "Hrdosť, prosím ťa, mohla by si ma ty zobrať so sebou?"
"Láska, nemôžem ťa vziať ", odpovedala Hrdosť, "u mňa je všetko dokonalé. Ty by si mohla narušiť môj poriadok a poškodiť moju krásnu loď."
A tak sa Láska obrátila na Smútok: "Smútok, prosím ťa, zober ma so sebou."
"Ach, Láska," odvetil Smútok, "ja som taký smutný, presmutný, že musím zostať sám."
Keď išla okolo Dobrá Nálada, bola taká spokojná a rozjarená, že ani len nepočula, že na ňu Láska volala.
Zrazu však na ňu zavolal nejaký hlas: "Poď Láska, ja ťa vezmem na svoju loď."
Láska bola taká šťastná a vďačná, že sa celkom zabudla opýtať svojho záchrancu na meno.
Neskôr sa Láska spýtala Poznania: "Poznanie, nevieš mi, prosím ťa, povedať, kto mi to vtedy pomohol?"
"Samozrejme, že viem," povedalo Poznanie, "bol to Čas."
"Čas?" opýtala sa prekvapená Láska. "Prečo mi pomohol práve Čas?"
A Poznanie odpovedalo: "Pretože len Čas rozumie, aká dôležitá v živote je Láska."



4.
Keď muž zomrel, ocitol sa na krásnom mieste. Iný muž, oblečený v krásnom šate, prišiel k nemu a povedal: "Som vám k dispozícii. Môžete mať všetko, čo si želáte - jedlo, aké len chcete, domy, autá - akýkoľvek majetok.
Muž sa tešil a užíval si nový majetok a chutné jedlá.
Po nejakom čase sa začal nudiť a zavolal si krásne oblečeného muža.
Nechcem už nijaký ďalší majetok a nechcem už nič jesť. Potrebujem nejakú úlohu. Akú prácu mi môžeš dať?
Tu pokýval ten druhý hlavou a povedal: "Je mi to ľúto, ale toto želanie vám nemôžem splniť, pretože tu nie je pre vás nijaká práca."
Nato zvolal muž: "Tak čo mám robiť? Veď to by som mohol byť rovno aj v pekle!"
A ten druhý mu potichu povedal: "A čo myslíte, kde sa nachádzate?!"



5.
V malej dedine v tajge žil starý múdry muž. Jedného dňa ho obyvatelia dediny videli, ako chodí po námestí a niečo hľadá. Zakrátko bola pri ňom skoro celá dedina.
Všetci mu chceli pomôcť hľadať.

Jeden muž sa opýtal starca: "Čo si vlastne stratil?"
"Môj najkrajší špendlík" odpovedal starec.
Všetci obyvatelia pozorne hľadali starcov špendlík.
Po nejakom čase sa ho jeden z nich opýtal: "Môžeš nám povedať, kde presne si ten špendlík stratil?"
"Ale áno, v mojej izbe."
Keď počuli jeho odpoveď, všetci prestali hľadať a prekvapene sa pozreli na starca.
Starec sa na nich tiež pozrel a pomaly, rozvážne povedal: "Chcel som vám len názorne ukázať, čo robíte. Hľadáte vonku, to čo ste stratili vnútri. Tam to nikdy nenájdete."


7.
Na otvorenom mori sa nachádzala vojnová loď. More bolo nepokojné a pre hustú hmlu bolo zle vidieť.
Krátko po zotmení hlásil námorník z vyhliadkovej veže: "Svetlo, pravý bok lode vpredu!"
"Stojí alebo sa hýbe proti nám?" opýtal sa kapitán.
Námorník odpovedal: "Stojí, kapitán."
Loď teda mala nebezpečný kurz, hrozila kolízia s druhou loďou.
Kapitán zakričal signalistovi: "Pošlite tej lodi signál: Máme kolízny kurz, odporúčam zmeniť kurz o 20 stupňov."
Späť prišiel signál: "Odporúčam vám zmeniť kurz o 20 stupňov."
Kapitán povedal: "Hláste: Ja som kapitán, zmeňte kurz o 20 stupňov."
"Ja som poddôstojník", bola odpoveď. "A vy by ste mali svoj kurz zmeniť o 20 stupňov."
Teraz už bol kapitán veľmi nahnevaný. Kričal: "Signalizujte, že som vojnová loď. Nech zmení kurz o 20 stupňov."
Okamžite prišla odpoveď: "Ja som maják."
Vojnová loď zmenila kurz.


8.
Putoval raz žiak so svojím majstrom. A ako tak šli, zrazu pred nimi leží v prachu na ceste veľká hruda zlata. Majster ju minul a kráčal ďalej. Zato žiak sa u hrudy zastavil a začal volať: "Majstre, majstre, vráťte sa!"
Majster sa otočil a opýtal sa: "Čo sa deje synku?"
"Majster, pozrite na tu veľkú hrudu zlata! Čo ste ju nevideli?"
Majster sa vrátil a s úsmevom hovorí: "Máš pravdu chlapče. Som ja to ale starý nepozora. ešte o ňu niekto zakopne."
A zdvihol tu hrudu zlata a odhodil ju do krovín pri ceste.



9.
Malý chlapec prišiel k otcovi a chcel sa sním hrať. Otec nemal na chlapca čas a ani chuť na hranie. Rozmýšľal preto, čím by chlapca mohol zamestnať. V jednom časopise našiel komplikovaný a podrobný obrázok zeme.
Tento obrázok vytrhol a roztrhal ho na malé kúsky. Tie kúsky dal chlapcovi, aby obrázok znova poskladal. Myslel si, že mu to bude trvať riadne dlho.
Chlapec si sadol do kúta a začal skladať puzzle. Po niekoľkých minútach prišiel k otcovi a ukázal mu poskladaný obrázok.
Otec tomu nemohol uveriť a opýtal sa chlapca, ako to dokázal.
"Ach, na druhej strane bol obrázok človeka. Ten som správne poskladal. A keď bol v poriadku človek, tak bol v poriadku aj svet."
(Podľa mňa je to pravda. Keď sa človek poskladá, oskladá sa aj zem)


10.
Žena vyšla z domu a uvidela troch starých mužov s dlhými bielymi fúzmi sediacich vpredu na dvore. Nepoznala ich. Povedala: " Nemyslím, že vás poznám, ale musíte byť hladní. Prosím poďte a vezmite si niečo na jedenie."
"Je tu pán domu?" , opýtali sa. "Nie", odpovedala. "Potom nemôžeme vstúpiť", odvetili oni. Večer, keď sa manžel vrátil, žena mu povedala, čo sa prihodilo.
Choď a povedz im, že som doma a pozvi ich. Žena vyšla von a pozvala mužov dovnútra. "My nemôžeme spoločne vstúpiť do domu ", odpovedali. "Prečo nie?", opýtala sa. Jeden z tých starých mužov začal vysvetľovať. Ukázal na jedného z nich a povedal: " Jeho meno je Zdravie", ukázal na druhého, " tento sa volá Úspech a moje meno je Láska."
Potom dodal: "Teraz bež a prediskutuj so svojím mužom, ktorého z nás chcete doma. Žena sa vrátila a povedala, čo počula. Jej manžel mal veľkú radosť. " Aké milé !", povedal. "Vzhľadom k tejto situácii pozveme Zdravie. Nech príde a naplní nám dom zdravím." Jeho žena nesúhlasila. "Drahý, prečo nepozveme Úspech?" Babka, ktorá poslúchala na druhom rohu vbehla so svojím návrhom: " Nebolo by lepšie pozvať Lásku? Náš dom by bol naplnený láskou !"
"Dajme na radu našej babky, povedal manžel svojej žene. Choď von a pozvi Lásku, bude to náš najlepší hosť. " Žena vyšla von a opýtala sa tých troch mužov: "Ktorý z vás je Láska ? Poďte prosím a buďte naším hosťom." Muž menom Láska vstal a šiel dopredu k domu. Ostatní dvaja vstali tiež a nasledovali ho. Prekvapená žena sa opýtala Zdravia a Úspechu: " Pozvala som len Lásku, prečo idete tiež ?" Starí muži odpovedali spoločne. " Keby ste pozvali Zdravie alebo Úspech, ostatní dvaja by zostali vonku, ale vy ste pozvali Lásku a kamkoľvek on ide, my ideme s ním. Kdekoľvek je Láska, tam je i Zdravie a Úspech !!!!!!!!!"

MOJE ŽELANIE PRE TEBA: "Tam, kde je bolesť, prajem kľud a mier. Tam, kde sú pochyby, prajem obnovenie dôvery v tvoje schopnosti. Tam, kde je únava a vyčerpanie prajem porozumenie, trpezlivosť a obnovenie sily. Tam, kde je strach, prajem lásku a odvahu."



3.
Jedného dňa farmárov somár padol do studne. Zviera nariekalo dlhé hodiny, zatiaľ čo sa farmár snažil zistiť, čo robiť. Nakoniec sa rozhodol, že somár je už starý, studňu treba opraviť, a aj tak mu už nikto nepomôže. Pozval teda všetkých susedov a každý zobral do ruky nejakú lopatu. Naberali zeminu a zakopávali ňou studňu. Keď somár pochopil, čo sa deje, začal veľmi nariekať. Potom, bol každý prekvapený, keď zrazu prestal. Po nejakej chvíli sa farmár pozrel dolu a čudoval sa, keď uvidel somára, čo robí. S každým pádom zeminy na jeho chrbát sa somár potriasol, zhodil ju zo seba a potom sa ňu postavil. Zakaždým, keď naň padla zemina spravil to isté. Striasol ju zo seba a zakaždým bol o niečo vyššie. Ako ho tak zakopávali, zrazu sa stalo niečo čo nikto nečakal.
Čoskoro sa každý mohol čudovať, keď somár vyskočil zo studne a odpochodoval preč.
Život na teba bude hádzať veľa špiny, trik spočíva v tom, striasť ju zo seba a vykročiť po nej.



6.
Jeden žiak, ktorý sa už cítil byť majstrom, sa jedného dňa rozhodol, že je načase, aby spísal svoje hlboké vedomosti a zanechal ich ľudstvu. Sadol si, zobral si pero a papier a napísal prvú vetu:

"Smrť, tvoje meno je Pýcha."
Niekoľkokrát si tu vetu nahlas prečítal a zdala sa mu, že je dokonalá. Rýchlo bežal a citoval ju svojim známym. Potom ju ešte napísal viackrát a rozosielal ju ďalším známym zarámovanú so svojim podpisom. Svoju vetu si nechal vymaľovať ozdobným písmom a zavesil si ju do všetkých izieb svojho domu. Každému návštevníkovi ju ukazoval a sám vydržal hodiny sedieť a kochať sa ňou. Roky plynuli a žiak už žiadnu ďalšiu vetu nenapísal. Aj tak sa okolo neho vytvorila skupina priaznivcov, ktorí ho obdivovali pre tu jednu vetu. A tak sa dočkal aj role majstra a preslávil sa. Keď umieral, bol obklopený žiakmi a pozeral sa, ako veľakrát predtým, na tú jednu vetu, ktorá visela v jeho izbe.
Pozeral sa na ňu, dlho a v tichosti a na jeho tvári sa zračilo prekvapenie. Potom na vetu ukázal a povedal svojim žiakom: "Škoda, že som ju pochopil až teraz."
Potom si nechal podať pero a papier a napísal svoju druhú a poslednú vetu:
"Šťastní sú tí, ktorí spoznajú svoju pýchu skôr než svoju smrť."





VIAC SI MôžEťE POZRIEť NA TEJTO STáNKE: http://dobrovodsky.blog.sme.sk/

38. kapitola výcvik a súťaž

23. března 2011 v 19:37 | Gabriella |  Ryšavá mačka
"Potomkom Lu?" začudovala sa Gabriella. Nešlo jej do hlavy prečo nepovedala na rovinu, že celej rodine Lu. Aurora sa usmiala a ukázala na dve kreslá, ktoré si Gabriella vôbec nevšimla. Kráľovná a aj dievča sa vybrali tým smerom a usadili sa. Chvíľu bolo ticho až nakoniec Aurora prehovorila: "Bojím sa toho ako zareaguješ a preto som ti to tajila. Ja nie som potomok Lu ale Van." priznala sa kráľovná. Dievča sa potešilo. Konečne našla niekoho s rodiny. Rýchlo a rozhodujúco sa Gabriella opýtala: "Takže aké je medzi nami príbuzenstvo? Sme sesternice? Alebo možno, že aj sestry." Aurora bola ticho. Nevedela sa rozhodnúť či jej to má povedať alebo nie. Dievča bolo v napätí a čakalo na odpoveď. Kráľovná mlčala a po tvári jej stekali slzy. Gabriella si to všimla a nechala chvíľu Auroru nech si poplače a ona si zatiaľ prezerala meče a brnenia. Bola taká zaujatá všetkými predmetmi, že si vôbec nevšila kto prišiel. Bol to veľký nemecký ovčiak. Pomaličky pricupkal k Aurore a tá ho poškrabkala za ušami. On jej za to olízal tvár od sĺz a ľahol si k jej nohám. Kráľovná dostala odvahu a postavila sa. Gabriella k nej podišla a čakala na odpoveď. Aurora sa zhlboka nadýchla a prehovorila: "Ja som tvoja mama." s ťažkosťou to povedala a zase sa rozplakala. Dievča tomu nerozumelo a začalo premýšľať.
Veď moja mam je v tom druhom svete a ja som sa vôbec sa nikdy nestretla s Aurorou tak ako to, že jej mama? A kedy bola Aurora moja mama tak ja by som potom mala byt princezná. Pozrela na pani dúhového zámku a prišlo jej je ľúto a tak ju objala. Aurora prestala plakať a pohladila ju ho vlasoch. Boli si strašne blízke. Ešte chvíľu sa objímali a potom Aurora prehovorila: "Mali by sme sa dať do práce. Treba ťa naučiť zaobchádzať s mečom." Gabriella sa rozosmiala. Spomenula si na svoje detstvo a ako sa s Kate mlátili palicami ako sa naháňali a hrali schovávačky. Pripadalo jej to ako včera. Veľká záhrada za Katinim domom bola úplne vyprataná a uprostred nej stáli Gabriella s Kate a zvierali v rukách dlhé palice. Obidve vysmiate a nabudené dobrou náladou sa pustili do boja. Bum! Tresk! Bác! Ozývalo sa celou ulicou a všetci susedia vychádzali z domov aby sa pozreli čo sa deje. Keď zistili, že to iba dve malé dievčatá s palicami ich vyrušili iba sa usmiali a vrátili sa domov. Dalo by sa povedať, že Gabriella skoro stále vyhrala súboj s palicami ale nikdy sa nevyrovnala Kate v behaní. Kate bola asi najrýchlejšia z celej triedy ale po dlhých rokoch sa rozhodla, že už nechce byť vždy prvá a tak stále keď boli preteky to brala ako rýchlu chôdzu a aj tak vždy získala nejaké ocenenie. Boli to ale krásne časy mladosti ale tie už dávno pominuli a teraz sa Gabriella musela naučiť zaobchádzať s mečom, orientovať sa v mapách ale aj v teréne. Bola to veľká zmena v Gabriellinom živote ale ako sa hovorí život je veľká zmena. Dievča si všimlo, že Aurora jej podáva dlhý lesklý meč a ona ho chopila do obidvoch rúk. Bol ťažký ale dobre vyvážený. Na rukovedi bola levica a meč bol zo zvláštnej bielej hmoty. Nebola to však slonovina. Gabriella sa začudovane pozrela na Auroru lebo jej bolo zvláštne, že má na meči levicu. Aurora to hneď pochopila a odpovedala na otázku ktorá nebola ani položená.
"Tento meč patril Lu, preto je tam levica. Určite si už videla Ginger a ona je tá levica. Takisto sa vie premieňať na rôzne mačkovité šelmy ako to vie aj..." zarazila sa a chvíľu rozmýšľala
a nakoniec dopovedala, "tvoj pes". Veľký nemecký ovčiak zdvihol hlavu a pozrel sa na Auroru prečo ho spomína. Gabriella sa zamyslela a všetko si v hlave chcela urovnať. Niektorým veciam nepochopila ako napríklad, prečo je Aurora v dúhovom zámku keď by mala byť v zlatom a ďalších veľa vecí ju trápilo ale teraz nebol čas na dlhé vysvetľovanie. Teraz sa však musela naučiť pracovať s mečom.


Aurora jej ukázala špeciálne techniky a tajné finty ako sa dá protivníka skoliť. Gabriella sa ich celé tri hodiny učila a kráľovná uznala, že má vážne talent. Vedela však po kom to zdedila. Gabriellin otec bol rytier a Aurora si ho vzala pred trinástimi rokmi. Keď mala Gabriella jeden rok, musel ísť do vojny a tam aj tragicky zahynul. Po smrti manžela ostala Aurore už iba Gabriella ale aj tej sa musela vzdať lebo niečo hrozné predpovedal čarodejník. "Hrozné časy" pomyslela si kráľovná. Postavila sa a podišla ku Gabrielle a položila jej svoju ruku na plece. Dievča prestalo trénovať a pozrelo na Auroru a čakalo čo povie.
"Musíme sa už vrátiť. Všetci už iba čakajú na nás." povedala a zamierila k dverám. Gabriella ju nasledovala. Opustili domček z diamantu a prešli cez záhradu. Dievča si už nevšímalo kvety a ani ryby v rybníku. Zaujalo ju ako vie rýchlo Aurora ísť. Nasadila rýchli krok a Gabriella jej vôbec nestačila. Bola taká zaujatá kráľovninou chôdzou a vôbec si nevšimla, že už sa prediera davom a potom hore na pódiu. Aurora sa usadila vo svojom kresle a dievča spravilo to isté a súťaž sa mohla začať. Ohlasovania súťažiacich sa ujal pán Samons. V jednej ruke držal veľký spis s menami rytierov a v druhej železnú palicu aby ohlásil rytiera. Buchol s ňou o zem a prečítal meno rytiera.
"Sir Mer z Kodilii." Veľký a svalnatý muž vyšiel zo zástupu a podišiel k pódiu, usmial sa a uklonil. Aurora mu úsmev opätovala a a hlavou mu kývla na pozdrav. Gabriella bola zvedavá čo sa bude ďalej diať. Muž však iba stál a prezeral si Auroriných rytierov. Vyzeralo to ako keby sa nevedel rozhodnúť, ktorý je z nich najkrajší. Nakoniec sa rozhodol a vybral si toho najsvalnatejšieho a najzdatnejšieho. Postavili sa proti sebe a pán Samons im naznačil, že môžu začať bojovať. Svalnatý rytier ľahučkými pohybmi mykal mečom ale sir Mer sa veľmi trápil. Zistil, že si vybral veľmi šikovného protivníka. Gabriella to s hrôzou pozorovala a už vedela kto vyhrá. Spomenula si na Kate ako sa stále stavovali kto vyhrá, no teraz tu Kate nebola. Veľmi jej chýba a bola zvedavá čo asi teraz robí. Niekoľko dní ju trápilo to či ju náhodou kráľ zo strieborného zámku nezajal no Aurora ju uistila, že je v poriadku. Súboj dvoch rytierov ešte stále prebiehal. Sir Mer už bol na pokraji svojich síl a tak hodil meč na zem a súboj týmto ukončil. Ľudia začali tlieskať pre Auroriného rytiera. Ten sa uklonil a postavil sa medzi svojich druhov. Takto to pokračovalo niekoľko hodín až kým sa nevystriedali a neukázali svoje schopnosti zdatný muži. Boli tu však aj mladší. Tí sa však nepovažovali za mužov ale mohli ukázať svoje zdatnosti. Chlapci mali od desať do pätnásť. To Gabrielle vyhovovalo lebo ona mala za úlohu s nimi bojovať. Trápilo ju však to, že starších chlapcov neporazí no nechala to na náhodu a išla sa pripraviť na svoj prvý boj.

Stála uprostred bojiska a v rude držala meč na ktorom bola levice. Všetci rytieri horeli zvedavosťou kto vyhrá lebo Aurora im prezradila, že Gabriella nikdy ešte nedržala meč v ruke okrem dneška. Dievča to veľmi zahanbilo ale nedalo to najavo. Postavilo sa zočí voči desať ročnému chlapcovi, ktorého otec bol rytier. Vedela, že nemá šancu ale aj tak sa do toho pustila. Pán Samons ešte neodštartoval a tak si chvíľu chcela sústrediť myšlienky. Spomínala ako jej Aurora radila ako začať. Volala to skok prekvapenia. Gabriella sa rozhodla, že to vyskúša. Pán Samons odštartoval a rytieri zatajili dych. Chlapec sa pomaly začal približovať ku Gabrielle ale ona iba nehybne stála. Kútikom oka sa mrkla na Auroru a tá sa usmievala. Vedela čo má asi jej dcéra za lubom. Chlapec bol už blízko a zdvíhal meč aby zaútočil ale nečakal však s tým, že dievča urobí kotrmelec a sekne meč do brnením chráneného lýtko. Týmto Gabriella získala zopár bodov. Rytieri začali jasať a tlieskať. Chlapec si uvedomil, že je veľmi šikovná a treba ísť na to inak. Meč silnejšie stisol v ruke a zahnal sa ním po Gabrielle. Dievča chcela odkryť úder mečom a tak urobila protipohyb a chlapcovi nechtiac vrazila meč z ruky. Keď ľudia začali tlieskať a jasať zistila, že vyhrala. Aurora sa tiež postavila a tlieskala. Chlapec šmaril helmu na zem a rozplakal sa. Gabrielle ho bolo ľúto a tak prišla a objala ho. Rytieri sa rozosmiali a tlieskali hlasnejšie. Dievča sa uklonilo a čakalo na ďalšieho súpera. Takto to pokračovalo aj ďalej. Porazila všetkých desať, jedenásť a aj dvanásť ročných chlapcov. Teraz prišli na rad jej veková skupina. Trinásť ročný. Obávala sa toho, že týchto už neporazí. Boli iba traja. Prvý nastúpil na scénu vychudnutý a malý chlapec. Gabriellu až ohromilo, že ho sem pustili lebo vyzeral na osem. Mal však brnenie a meč, ktoré mu dodávali mužnosť no ale podľa Gabrielly vyzeral smiešne. Bol však nemotorný a ona nad ním rýchlo a jednoducho vyhrala. Druhý trinásť ročný chlapec bol dvakrát vyšší a a dvakrát väčší. Toho Gabriella neporazila ale získala burácavý potlesk, ktorý skončil až keď prišiel ďalší rytier. Mal strieborné brnenie, ktoré ako si Gabriella všimla ho veľmi ťažilo. Určite ešte nikdy nebojoval, pomyslelo si dievča a začalo si ho obzerať. Stál trochu zvláštne ako keby mu trebalo na záchod. Meč mal spustený na zemi a vôbec ho nevedel zdvihnúť. Pán Samons ako vždy odštartoval. Keby rytier nemal helmu určite by Gabriella videla v jeho očiach strach. Vedela, že vyhrá ale nechcela mu ublížiť a tak pomaličky išla k nemu. Rytier sa ani nepohol len hlavu otáčal. Gabriella sa chvíľu zamyslela čo by asi mala spraviť. Jedine čo ju napadlo bolo, že podkopne rytiera. Priblížila sa zozadu a podkopla mu nohy. Rytier spadol na brucho a meč mu vyletel z ruky. Ľudia jasali a tlieskali ale Gabriella chcela niečo ešte zistiť. Kľakla si k rytierovi a zdvihla mu helmu. Vtedy všetci prestali tlieskať. Nebol to rytier ale Emily.

VLK VYMAZ POTOM

20. března 2011 v 19:49

UVOD

16. března 2011 v 19:01 | Kate |  O nás
Učiteľka mala pravdu keď to povedala: Každý si bere z niečoho príklad. Knihy z iných kníh, príbehy z iných príbehov, z vlastných skúseností. Nič nie je originálne. Tak vznikla stránka gingercat. Najprv mala byť iba ginger ako niekto tajomný, nie celkom dobrý ale potom sa to všetko zmenilo. V gingercat nie je veĺa vecí pravdivých. Postavy Kate a Gabriella však vychádzajú z reálneho podkladu.
Kate- to som ja. Vždy to malé dievčatko zašité do kúta, nevýrazné, len máloktorý pohľad sa na ňu upne. Vlastne- taká som bola. Závislá od okolia a neschopná odpovedať na urážky. Nikdy som nevedela čo na to povedať- a vôbec nebola to moja vina, ale odrazu si každý pomyslel, že som šiši myši, že mám nejaké problémy s hlavou. Tak veľmi som sa tohto dojmu u spolužiakov a ostatných snažila zmeniť, lenže následky zostali aj doteraz. Veľa ľudí sa mi stále posmieva, no ja si ich už veľmi nevšímam. Viem, že moje skutočné priateľky- Gabriella a Mima sú stále pri mne a vedia že žiadne problémy s psychikou nemám...Väčšinou sa iba snažím usmievať. Dedko mi prezradil, že ak sa usmieváme, nepomáhame tak iba sebe ale aj svojmu okoliu. Počas svojho života som sa ale naučila, že so smiechom to naozaj netreba veľmi preháňať. Napr. taký Gabikin konský smiech. Je ťažké to stále dookola a dookola počúvať. Pri živote s ňou si ale bohužial musíte zvyknúť.
Gabriella- vždy bola môj pravý opak. Pekná a štíhla, zábavná a sebavedomá. Je odo mňa stále o päť mesiacov mladšia ale vždy bola niekým kto ma vedel pred " zlými spolužiakmi" ochrániť. boli sme už dve .
A potom prišla Mima. Bolo to v štvrtom ročníku, keď jej učiteľ telesnej povedal, že v škole máme bazén. Nebola to pravda, nikto z nás mu neuveril, ale mima si na druhý deň doniesla plavky. A odrazu už nebola Gabika jediná, ktorá ma vedela rozosmiať. Vytvorili sme si klub Ft a žili vo svojom vlastnom, imaginárnom svete. Takto prišla prvá inšpirácia:
Ja- Kate
Gabika- Gabriella
Mima- Emily
Helen- moja mama( ale vôbec sa na ňu nepodobá)
Pán Wilson- ocko
Jane- Janka

Výroky

16. března 2011 v 18:32 | Kate |  Básne a výroky
Gabi a Kate: Stretneme sa pri vŕbe. Ja berem sekeru a ty prachy!

Moj brat Marek: Cigán je napoly cigán a napoly človek. :D

Helen: Môj ocko keď parkoval auto, omylom narazil do múru a mamka sa pýta: " Och, nestalo sa nič múru? "
Raz chcela otvoriť kufor auta, no asi bol pre ňu príliš ťažký, pretože sa spýtala: "Kto mi pomôže otvoriť zadok?"

Kate: Omylom som na spovedi nepovedala: " Bože môj celým srdcom ťa milujem a preto svoje hriechy veľmi ľutujem" ale " Bože môj celým srdcom ťa ľutujem a preto svoje hriechy veľmi milujem".

Gabi:Ja a Kate sme boli na fyzikálnom krúžku a premieňali sme jednotky a Kate to robila naopak a tak som jej to chcela vysvetliť. Začala som jej to vysvetľovať a ona na ne, že by ma počúvala ona povedala: VYSVETLÍM SI TO SAMA! A všetci sme sa začali smiať.
Potom sme išli do šatne a obliekali sme sa. Ja som vyšla zo šatne ale Kate tak ešte bola a spomenula si, že nevie kde má kľúča a začala ich hľadať a pri tom aj povedala: "Kde mám kľúče? To iba čert vie. Gabi ty to vieš kde sú." potom začala hľadať vo vreckách a vytiahla ich a vytešene povedala: "Ahaaa.. Ony boli v šuflíku či vo vrecku.

Gabi:namiesto toho ze som povedala ze sa to treba nabiflit som povedala tak sa to treba nafiflit


Gabi: Mali sme matematiku a Diana išla k tabuli. Začala počítať príklad a nevedela to. Iza sa jej posmievala (to je spolužiačka, a vôbec sa neučí, je namyslená a tak...) a povedala: "Ty si ale hlúpa". Diana sa otočila a chcela vedieť kto to povedal a pozrela sa na učiteľku. Pani učiteľka si to všimla a so smiechom povedala: "To nie ja. To ony"

Potom išla k tabuli Iza a učiteľka nakreslila na tabulu srdce a Iza mala vypočítať štvorec v srdci. Iza sa to čumela a nechápala a učka hovorí: "S čoho sa skladá srdce?". Nikto sa neprihlásil a Iza stále nič nepočítala. Vtom Miška nahlas povedala: "Pravá a ľavá komora, predsieň a tak." Všetci sme sa rozosiali.

Neskôr išiel niekto ďalší k tabuli a tiež nevedel. Učiteľka už naštvaná povedala: "Vy ste taký hlúpy. Keď skončíte deviaty ročník tak budete asi taký múdry ak ja, lebo ja sa od vás nakazím hlúposťou a to budem asi pod stupňom mrazu."

Kate

16. března 2011 v 18:22 | Kate |  O nás
tu bude taká drobná charakteristika :)

Meno: Myslím, že vám bude stačiť Kate
Vek: 14
Charakteristika: Hnedé kučeravé vlasy po plecia, okuliare, nižšia.. Moja povaha je vystihnutá príbehom.
Záľuby: písanie, maľovanie, čítanie kníh, pc, telka a tak..

37. kapitola pivnica

9. března 2011 v 9:28 | Kate |  Ryšavá mačka
Kate sa vrátila domov so zmiešanými myšlienkami. Ako vždy v tomto čase. Ako to, že sa deje toľko čudných vecí? Keď prišla domoc, napadlo ju, že sa spýta Ralpha alebo ocka ale ani jeden z nich nebol doma. Super, každý koho sa mohla spýtať, nebol doma. Dokonca ani Ginger!
Bola vo svojej izbe už desať minút keď ju dačo napadlo. Čo keby sa išla pozrieť do ockovej izby? Určite niečo skrýva... Za celý ten čas vedel kto vo skutočnosti Kate a pani Wilsonová sú, určite niečo nájde v jeho izbe.

Izba pána Wilsona bola malá a útulná. Ťažko by sa o nej dalo povedať, že skrýva nejaké tajomstvo. Lenže presne to by sa dalo povedať aj o mojom živote, pomyslela si a začala hľadať.
Najprv prehľadala šuflíky. Prekvapilo ju, že v nich nič nie je. Väčšina ľudí schováva svoje cennosti do zásuviek!
Potom prehrabala skrine, poličky, posteľ a všetky možné kúty, kým prišla na to, že v ockovej izbe skutočne nič nie je.
Sklamalo ju to. No rovnako vedela, že dom je veľký a je mnoho miest kde by mohol tieto veci schovať. Začala obývačkou. Celkovo nič. Iba akési listy. Kuchyňa,kúpeľňa a ostatné skončili rovnako. Bolo tam veľa iných zaujímavých vecí, ktoré si Kate mohla čítať a tak ju niekedy odpútali od hľadania. Našla svoje stratené hračky z detsva, čo ju nemnierne tešilo, no okrem toho neuvidela nič o existencii druhého sveta. Už už sa chcela vzdať, keď v tom jej či zablúdili k starej pivnici, do ktorej nikto nikdy nechodil.
Kate pregĺgla. Bola to posledná miestnosť, ale naháňala jej strach. Kate vedela, že práve do takýchto miestností ľudia schovávajú tajné veci. No stará opustená pivnica ako keby sama chcela privábiť svoju strašidelnosť. Dvere sa nedali otvoriť tak, že by sa nezatvorili kým ich niekto nedrží a okrem toho si nepametala, že by tam niekedy svietilo svetlo.
V tejto pivnici bola už viackrát, no vždy iba s ockom alebo mamou a keď sa uistila, že v nej nič nie je, odišla z nej.
No obidvaja rodičia vedeli aký strach z nej Kate má a preto by bola pivnica jediným miestom kde by sa dali schovať cennosti.
Čím viac sa na pivnicu pozerala a snažila sa prekonať strach tým viac sa jej zdalo, že kľučka sa sama od seba otvára. no asi sa jej to iba zdalo. Mama ju učila, že práve strach je schopný všetkého. A ak ho neprekonáš, možno o veľa prídeš.
Kate znova pregĺgla. Prečo práve ona? Už ju naháňal lovec túžieb, už bola v čarodejníkovom obchode. Čo to nestačí? A najhoršie bolo, že už nemala na výber. Zvedavosť vždy zvíťazila.
Ešte raz sa pozrela dozadu, akokeby už nikdy nemala uvidieť túto miestnosť a stlačila veľkú železnú kľučku. Bola studená, no vôbec nebola zaprášená, čo bola známka toho, že tu niekto nedávno bol. Dvere sa ťažko otvárali a Kate mala čo robiť aby ich udržala. Iba nakukla dnu, no nevidela takmer nič. Iba kúsok svetla presiakal do miestnosti. Kate sa musela pozrieť dole, pretože pivnica sa nachádzala až pod schodami. Kate zatvorila dvere. Potrebovala nájsť predmet, ktorý bi dvere udržal.
Nebolo treba dlho hľadať. Zobrala najbližšiu skrinku a podložila ňou dvere. Nájsť baterku nebolo o nič zložitejšie. Nachádzala sa vo vnútri skrinky, čo bol ďalší znak toho, že niekto si ju tu priložil, aby ju mal vždy poruke keď tu bude chodiť. Kate sa cítila ako polovičná víťazka. Druhá polovica však spočívala v prekonaní strachu a stým už Kate mala väčší problém.

Kate zapla baterku a posvietila ňou na pivnicu. Pravdu povediac- vôbec to nevyzeralo lákavo. Všade bol prach a špina, plno pavučín. Kate pri tom pohľade naskočili také zimomriavky, aké už dávno necítila. Chlad z nej sa prenkol až do Katiných kostí a zvláštna mŕtvolná vôňa ju štípala v nose. A okrem toho sa jej zdalo, že v pivnici zbadala oči. Bol to iba záblesk, alebo skutočnosť? Hneď na to však túto myšlienku odohnala. To je predsa hlúposť, aby sem niekto liezol, keď sa dvere neotvárajú... A hneď aj tú myšlienku odohnala.
Vkročila do pivnice, neustále striehnuc na všetky strany. Pozerala sa hore a dole, zbadala pár zošitov a oprášených predmetov. Všetky si ich popozerala a keď sa uistila, že v nich skutočne nič nie je, presunula sa na iné miesto. A tak Kate hľadala.
Neraz sa stáva, že si všimnete niečo čo ste si predtým nevšimli, no Kate sa stalo práve to. Čím viac sa pozerala na jednu zo skrín, tým viac sa zdalo, že vedľa nej niečo je. Akýsi rám alebo..Zdalo sa jej, že niečo čo tam predtým nebolo, tam už je. Pristúpila bližšie aby zistila čo to je. Pohladila prstom to miesto a zistila o čo ide.
Boli to dvere. No boli to najzaprášenejšie dvere aké Kate videla. Kate sa snažila betrkou vyhľadať kľučku, no akosi ju nevidela.
Tak sa pokúsila ťahať do druhej strany. Nie, ani takto to nešlo. Skúsila ešte päť možných spôsobov, až kým neprišla na to, že otvoriť dvere je nad jej sily. Buď sú tie dvere také staré, že sú akosi utiesnené, alebo sa otváraju nejakým špeciálnym spôsobom na ktorý ešte neprišla.
Kate nemala čas zistiť o ktorý z tých spôsobov ide. V zámke zaštrkotali kľúče. Kate preľaknuto vyskočila, aj keď dobre vedela, že zavrieť pivnicu a odložiť skrinku už nestihne. Mala pravdu. O chvíľu sa v otvorených dverách objavila Ralfova tvár.
" Ale, ale " povedal. " Povedal by som, že naše malé nezbedné dievčatko zase trafilo do čierneho."
A o chvíľu sa z vedľajšej izby ozval zvedavý hlas pána Wilsona: " Héj, ktorý človek sa mi hrabal vo veciach a urobil neporiadok v celej izbe?"
Kate sa mierne začerveňala, no aj tak jej to nešlo do hlavy. Myslela si, že všetky veci, ktoré si pozrela, vrátila na pôvodné miesto. Ale asi ho ten týždeň s týmto zvedavým mužom zmenil.
Ralf prišiel vždy na všetko. Keď si myslela, že ju nikto nesleduje, vždy sa tam objavil, ako napr. minule keď si chcela potajomky zobrať otcovu čokoládu z šuflíka, práve vtedy ju niekto poklepal po pleci. " Nemýsliš, že by si mala ponúknuť aj hostí?" povedal vtedy.
Kate to veľmi vadilo. Mala Ralfa rada, lenže niekedy jej liezol na nervy.
Vzdychla si a višla hore. " Len som hľadala niektoré staré veci." pokrčila plecami. Počula ako si Ralf šomre pod nosom, dačo v tom zmysle, že nechápe čo by robili jej staré veci v otcovej izbe, no Kate si ho už nevšímala.
Nestihla postrehnúť Ginger, ktorá potajomky višla z pivnice. Ralf si ju však všimol a povedal. " Výborná práca Ginger." Potom ju poškrabkal za ušami, ako to mala rada, žmurkol okom a tajuplne odvetil: " Mamke a ockovi to povedať nemusíme, že?"

36. kapitola armáda

7. března 2011 v 18:55 | Gabriella |  Ryšavá mačka
Keď Gabrielle skončilo vyučovanie s knihovníkom, vybrala sa nájsť Auroru. Nechcela sa stratiť a tak poprosila psa aby jej pomohol a on s ochotou vycupkal z knižnice a Gabriella za ním. Stihla ešte zakývať knihovníkovi a on jej odkýval. Potom sa vybrala za psom, ktorý jej ukazoval cestu veľkým labyrintom. Po dlhom schádzaní po schodoch a dlhých chodbách sa Gabriella a pes dostali do vstupnej haly kde bola fontána s Lu. Pes zamieril k veľkým dverám, ňufákom do nich udrel a dvere sa otvorili. Rýchlo cez ne prekĺzol a zmizol v druhej miestnosti. Gabriellu až prekvapilo akú má veľkú silu a tak to chcela skúsiť aj ona. Podišla k dverám a slabo do nich buchla rukou. Dvere sa ani nepohli. Skúsila to ešte raz ale trochu silnejšie. Ani vtedy sa neotvorili. Pokúsila sa poslednýkrát a chcela čo najsilnejšie do dverí buchnúť ako len vedela. Nestihla sa ani dverí dotknúť a niekto ich otvoril a Gabriella veľkou rýchlosťou vletela do miestnosti. Miestnosť už poznala lebo v nej bola keď prišla. Presne na tej veľkej zlatej stoličke sedela Aurora ako v ten deň no teraz bola miestnosť plná neznámych ľudí. Všetci mali na sebe brnenie alebo drôtené košele a stáli pri stene. V prostred miestnosti vznikol malý chodník a tým Gabriella priletela veľkou rýchlosťou a len tak, tak zastala pred Aurorou, ktorá sa chcela postaviť. Všetci ľudia v miestnosti stíchli a pozorovali Gabriellu zo zatajeným dychom. Mysleli si, že je to posol so zlou správou keď sa takto navalila do miestnosti ale potom si všimli, že má na sebe krásne zlaté šaty a tak sa všetci rozosmiali. Dievča sklonilo hlavu a išlo k Aurore a postavila sa za jej zlatú stoličku. Niektorí neznámi ľudia ukazovali na Gabriellu iný si niečo šepkali. Všetkých veľmi zaujala. Nevedeli kto to je ale keď jej vôbec nič Aurora nepovedala a ani jej nevydala tak si uvedomili, že to dievča patrí ku kráľovnej. Aurora sa postavila sa a všetky hlasy stíchli. Čakali čo povie kráľovná a Gabriellu až prekvapilo ako sa rýchlo zmenila pozornosť s nej na Auroru. Kráľovná prešla do malého chodníčka, ktorý bol uprostred miestnosti. Niektorí rytieri sa jej poklonili a ona im poklonu opätovala. Gabrielle prišlo smiešne ako ich naťahuje. Len tak sa prechádzala a nič nepovedala. Po dlhej odmlke konečne prehovorila.
"Zavolala som vás všetkých lebo potrebujem šikovných rytierov aby tuto" ukázala na Gabriellu a dievča sa začervenelo, "ochraňovali Gabriellu." Rytieri sa pozreli na dievča a pokývali hlavami, že s tým súhlasia lebo ani dvere otvoriť nevedela.
Zatiaľ čo sa Gabriella spamätávala zo šoku, neznámi a veľmi drzí rytier vykročil o krok dopredu a postavil sa zoči voči Aurore a povedal:
"A kto to všetko zaplatí? To dievča asi nie."
"Ja to všetko zaplatím, milý rytier" povedala rozhodujúco Aurora. Gabrielle to prišlo smiešne lebo ten muž vôbec nebol milý a tak sa začala smiať. Všetci sa pozreli tým smerom skade prichádzal smiech a keď uvideli, že sa smeje to dievča tak prečo by sa nemohli zasmiať aj ony? A tak sa rytieri pustili do strašidelného smiechu až Aurore prešli zimomriavky po chrbte ale aj ona sa smiala na plné hrdlo. Muž pohodil hlavou a vykráčal z miestnosti s pyšne zdvihnutým nosom. Keď za buchol za sebou dvere v miestnosti nastalo ticho. Všetci si o tom mužovi mysleli svoje. Po dlhom tichu konečne prehovorila Aurora.
"Dúfam, že máte toľko rozumu, že sa takto nebudete správať" povedala a ukázala smerom na dvere cez, ktoré pred chvíľou odišiel drzí muž a potom ešte dodala: "Tak a teraz by sme sa mohli všetci presunúť na nádvorie kde bude súťaž koho vyberieme a koho nie."

Aurora vyšla z miestnosti ako prvá a ostatní ju nasledovali. Gabriella sa zamiešala medzi rytierov a cítila sa v bezpečí. Boli to veľmi milý muži. Niektorí jej podali ruku iný sa zas poklonili. Mali na sebe rôzne brnenia a aj drôtene košele. Vyzerali hrôzostrašne ale Gabriella vedela, že sú to veľmi milý ľudia. Prešli cez vstupnú halu a potom vonku na nádvorie. Tam až Gabriella zistila, že títo ľudia čo boli dnuka to nebola ani polovička rytierov čo ju čakali vonku. Bolo ich tak veľa ako múch. Všimla si, že tam nie sú iba muži v stredom veku ale aj starší a dokonca aj najmladší. Prešla okolo skupinky chlapcov, mali asi tak okolo pätnásť rokov a všetci na ňu pozerali s otvorenými ústami. Gabriella sa až začervenala. Toto sa jej ešte nikdy nestalo, že by sa za ňou otáčalo toľko chlapcov. V škole nebola najobľúbenejšia a ani najkrajšia. V triede ju ignorovali a starší chlapci si z nej robili srandu. Niekedy skončila ako obeť pre starších chlapcov tak, že jej brali veci a pohadzovali ho po ulici, dávali na také miesta kde ich potom ani nenašla a jej mamka jej vravela, že to robia preto lebo sa im páči ale Gabrielle sa to nezdalo. Teraz bola v úplne inom svete a tu jej bolo oveľa lepšie ako doma. Nikto jej nič neprikazoval. Každý tu mal k nej nejakú úctu,(okrem kráľa zo strieborného zámku lebo on ju zavrel do pivnice). Niekto blízko pri Gabrielle zapískal a dievča sa prebralo zo zasnenia a pozrelo sa na chlapcov. Tí ešte stále na ňu pozerali s otvorenými ústami a tak im Gabriella zakývala. Ony si to všimli a skoro až omdleli. Dievča sa zasmialo a rozhliadlo sa okolo seba. Na jednej časti nádvoria bol upravený piesok a na ňom bolo vyznačené bojové pole. Stálo tam zopár mužov a trénovali šerm. Boli výborný, Gabriella si nestíhala všímať ich pohyby a ani údery meča o meč. Bolo to rýchle ale jemné ako keď natierate na chlieb maslo. Prešla okolo nich potichu aby och nevyrušovala pokračovala ďalej. Rytieri jej ustupovali z cesty a tak sa vytvoril malý chodníček, ktorý smeroval k vyvýšenému miestu kde stála Aurora. Gabrielle to pripadalo ako malé pódium. Bolo z drevených dosiek na cez ,ktoré bola prehodená veľká biela plachta. Na pódium viedli drevené schodíky, ktoré boli prisunuté k vyvýšenému miestu na pravej strane. Dievča zamierilo k schodíkom a vyšlo hore. Hore ju už čakala Aurora a jedno veľké a pohodlné kreslo. Kráľovná mala tiež svoje kreslo a bola taká unavené, že si do neho sadla a rukou si oprela hlavu a zatvorila oči. Gabriella k nej podišla a ona sa na ňu pozrela a usmiala sa. Naznačila jej aby si sadla a dievča sa usadilo do pohodlného kresla. Aurora sa postavila sa prešla po pódiu až k okraju a zakašľala. Rytieri prestali trénovať, zhovárať sa a zastali aby si vypočuli kráľovnú.
"Súťaž bude poobede. Máte na cvičenie ešte tri hodiny. Ja musím ešte niečo vybaviť, tak vám prajem veľa šťastia. Obed pre vás sa bude podávať pri hlavnej veži." povedala a ukázala smerom pred sebou na veľkú diamantovú vežu. Rytieri sa otočili tým smerom a pokývali hlavou, že pochopili. Pani dúhového zámku im naznačila, že môžu pokračovať v trénovaní a otočila sa na Gabriellu. Dievča sa usmievalo a žaslo nad tým akú má veľkú autoritu u tých všetkých ľudí. Aurora jej úsmev opätovala a prihovorila sa Gabrielle: " Ako si si všimla sú tu aj mladší rytieri a ja nie som taká zla, že pred nich postavím mojich vynikajúcich mužov a mňa tak napadlo, že ty by si mohla proti nim bojovať. Mám pre teba také krásne brnenie a tiež aj meč. Poď ukážem ti ich a naučím ťa ako sa s takýmito vecami zaobchádza." Dievča prikývlo a nasledovalo Auroru dole po drevených schodíkoch. Rytieri ustupovali z cesty aby mohli prejsť a Gabriella pomedzi tie všetky hlavy nevidela kde idú. Dievča poriadne nevidelo na nohy a tak stále zakopávala o dlaždice. Konečne sa predrali na záhradu. Bola plná tých najkrajších kvetov aké Gabriella ešte nevidela. Rástli tam aj malé živé ploty ktoré boli špeciálne upravené aby vytvárali malý labyrint. Kvety pučali v najrôznejších farbách a dievčaťu sa zdalo, že podľa týchto pestrofarebných kvetov bol pomenovaný zámok. Na konci záhrady stál neveľký altánok v ktorom zvyčajne hrali muzikanti. Teraz tam však neboli. Prešli ďalej a Gabriella si všimla malé jazierko. Na jeho hladine plávali biele lekná a vo vode plávali ryby. Zastavila sa a poprezerala si ho. Namočila si aj ruku a zistila, že voda má nejaké magické čaro lebo už jej nebolo tak horúcu a zabudla na všetky otázky, ktoré ju celý čas trápili. Aurora si uvedomila, že Gabriella nie je za ňou a v obave, že sa jej niečo stalo začala kričať. Keď Gabriella začula krik, ohromne sa preľakla a skoro až spadla do jazierka. Potom sa postavila a spýtavo sa pozrela na kráľovnú. Ona sa iba usmiala a pokračovala ďalej. Dievča ju chcelo dobehnúť a tak veľkou rýchlosťou utekalo cez labyrint. Nevadilo jej, že si dotrhá šaty a tak aj preskakovala cez malé živé ploty. Dobehal Auroru a zastala tesne za ňou. Ocitli sa pri malom domčeku za ktorým bol les. Domček vyzeral záhadne. Bol tiež z diamantu ale dvere boli zo slonoviny. Gabrielle nešlo do hlavy prečo sú všetky dvere zo slonoviny ale nechcela mať veľa rečí nadarmo a tak si to sama domyslela. Domček si prezrela a potom začala skúmať les. bol veľký a hustý. Keby nevedela, že je za ňou zámok myslela by si, že toto je opustený, diamantový domček na okraji lesa. Aurora otvorila dvere a podržala ich aby mohla vojsť aj Gabriella. Keď sa dievča ocitlo vo vnútri bolo ohromené a Sánka jej spadla dole. Aj keď tam bolo šero veľmi dobre videla všetky tie brnenia a meče. Boli tam aj zlaté poháre a medaile. Kráľovná k nej podišla a pošepkala jej do ucha: "Toto všetko patrilo potomkom Lu."